V roku 1965, Dr. Harry Angelman, anglický lekár, prvý popísal prípad 3 detí s rovnakými klinickými črtami, ktoré dnes poznáme ako Angelmanov syndróm. Všimol si, že všetky 3 deti mali poruchy chôdze, neistú chôdzu, nerozprávali, mali excesívne záchvaty smiechu a epileptické záchvaty.
Nevedel si však tieto príznaky vysvetliť, preto mal problém ďalej publikovať v odbornej literatúre. Ako však sám spomínal, pri jeho dovolenke v Taliansku bol vo Veronskom múzeu výtvarného umenia, kde ho zaujal obraz chlapca s bábikou. Chlapec mal v tvári šťastný a usmiaty výraz, pripomenul mu výraz jeho troch pacientov a nazval tieto deti „ bábikové deti“. Neskôr, v 80.- tych rokoch 20. storočia sa začala venovať pozornosť tejto problematike, odvtedy je v literatúre popisovaný tento syndróm už s menom jeho objaviteľa, teda Angelmanov syndróm.
